ADV TOP
ADV LEFT

Som tu len krátko, ale som si povedala, že skúsim dačo zosmoliť. Popísať, ako to celé vo mne dozrelo, že sa pripravujem byť mamou. Áno, je to úplne prirodzená krásna rola ženy, o materstve by sa dalo veľa...ale cesta k tomu rozhodnutiu - chcem dieťa, je u každého trochu iná. Podelím sa s vami s tou svojou.

Nepatrila som k dievčatkám, ktoré by sa hrali s bábikami, šili im šatičky, chodili s malým kočiarikom a prebalovali bábiky-miminká. Hrala sa moja mama a ja som sa pozerala :), jedine som sa s bábikami učila na školu, dávala im písomky a skúšala ich, ale to bolo tak asi všetko. Nikdy som nesnívala o tom, aké budem mať svadobné šaty, ako budem mať rodinu. Uvažovala som občas i nad tým, že by som možno pre "vyššie ideály" bola schopná obetovať aj svoje materstvo...ale nechávala som všetkému čas...

O to viac ma prekvapilo, keď mi začalo okolo 16rokov obdobie opakovaných snov o tom, že čakám dieťa. Vážne, jeden sen za druhým, snívali sa mi snad všetky fázy tehotenstva, že som to zistila (sen o počatí znásilnením radšej nepočítam), že to ešte nie je vidieť, že už to je vidieť, že mám bruško, že mám brucho...potom po pár mesiacoch prišli sny o porode, (keď som rodila asi 9 mačiatok, som sa dosť bavila :) ), a medzi najkrajšie sny počítam sny o tom, ako som svoje dieťa držala v náručí alebo kojila. Sny som prežívala so všetkými silnými vačšinou len krásnymi emóciami.  Ráno po prebudení som bola vždy prekvapená - už zase? Prečo? Sú rozne teorie o povode snov, prečo sa nám sníva, čo sa nám sníva, ale jedno som si bola istá...že to určite nebolo vyjadrením mojej túžby po deťoch. Nepatrila som ani vtedy do skupiny mojich kamarátok, ktoré už v tom období nazízali do kočárov s náhlou zmenou tváre a reči, niečo v zmysle: ťu-ťu-ňu-ňu. Robili sme tábory pre deti a rozne dalšie volnočasové aktivity, ale vždy ma to lákalo skor k tým starším. Dokonca pri návšteve detskej onkológie (v rámci jednej dobrovolníckej organizácie, už na výške) som sa nakoniec bavila skor s maminou než s jej synátorom (aj ona potrebovala na chvílu kontakt s iným svetom, ako sú nemocničné starosti). V štvrtom ročníku na gympli som navšetvovala semináre zo psychológie a po jednej hodine, ktorá sa venovala práve snom a roznym výkladom a psycholanalytickým školám a pod, som zašla za učitelom (bol študentom psychológie a na škole mal len tento náš seminár) a zverila som sa mu so svojimi snami, čo si o tom myslí. Zamyslel sa, netrvalo mu to dlho a podal mi vysvetlenie, ktoré mi vyrazilo dych. Snáď podla Junga alebo koho, by to mohlo znamenať, že mi chýba materská láska. Naprázdno som preglgla, poďakovala a doteraz neviem, či to o mne vedel alebo to mal fakt z jungových teórií. V 15rokoch mi totiž zomrela mama a jej láska a prítomnosť mi viac než chýbala. Ale prijala som toto vysvetlenie ako možné a veľmi pravdepodobné. Asi po 18-19.roku sny prestali alebo sa už objavovali veľmi zriedkavo.

Keď som mala 20, prežívala som svoju prvú veľkú lásku. Milovala som ho celou svojou bytosťou a chcela som s ním mať rodinu, deti a prežit celý svoj život. V tom čase som zase ja vyrazila dych svojmu otcovi, keď som mu jedného krásneho dňa zahlásila, že som biologicky pripavená mať deti. Bola som v druhom ročníku vysokej školy a aj keď som na mnohých posobila už hrozne dospelo, na mojho otca ešte určite nie a jediné, čo ho ukľudnilo bolo ujistenie, že sa na nič také nechystám a cítim to len ako zrelosť svojho tela, ktoré je potomkom generácií žien, ktoré v tom veku už mali aspoň 2 deti. Vzťah skončil, ale mne ostala nádej, že možno i emocionálne dospejem raz k tomu, že budem chcieť byť matkou so všetkým, čo k tomu patrí.

Potom opäť prišlo obdobie úvah, či predsa len nie je mojou cestou obetovať svoj život Bohu a medicíne. Moj otec síce tvrdil, že som stvorená pre lásku a rodinu, len o tom eště neviem, trvalo mi dlho, než som sa rozhodla. Teda skor, nechala som to na vývoji, ktorý smeroval do rodiny. Už len stretnúť toho spolutvorcu :)...

Skončila škola, začala práca, ktorá patrí k tým, ktoré sa s materstvom a rodinou dajú skåbiť len s väčším úsilím. Za prácou som odišla do Čiech a neočakávala, že tu ostanem dlho. Ale, stretla som Jeho a bum. Netajil sa tým, že vo svojich 25 rokov je hlboko sklamaný tým, že ešte nemá 2 deti. A keď zistil, že to u mňa ani zďaleka nie je také zrelé ako u neho, bol trochu prekvapený. Ale nie viac ako ja z neho. (často sa ženy sťažujú na opačný problém). Bolo pre neho zo začiatku ťažké pochopiť, že aj náš vťah potrebuje čas, nieto ešte plodenie detí. Po čase pochopil a ja som pri ňom k materstvu zrela rýchlosťou prekvapujúcou i mňa i jeho. V momente, keď bolo s kým, bolo kde, moje hormóny mi dali jasne najavo, že už niet na čo čakať. Jedinou prekážkou bol moj rozum. Začal sa iný boj - atestácia či rodina - čo skor. Rozum mi vravel, že vydržat pár rokov do atestácie, nič mi neutečie a ľahšie sa učí bez detí než s nimi. Lenže zbytok mal tiež pádne argumenty: "pár rokov...kedysi stačili 3 roky, teraz je to skoro 6. To aby sa človek začal snažiť po 30-ke a kto povedal, že to musí hneď výjsť. teraz počkáš a potom zistíš, že to už nejde." Rozum na to: "už ti stačia len dva roky počkať, to už nie je taký dlhý čas, zase začať v 28 alebo v 30tich nie je až taký rozdiel.." Tak som si povedala - a dosť. Kašlem na to, nebudem to regulovať a uvidíme, vyrieši sa to samo. 

Vzali sme sa a zhodli na tom, že ešte nie...ešte si chvílu užiť jeden druhého..možnost v sobotu spať, kým sa nezobudíme, sami...že je čas upevniť náš vzťah a deti časom...

Ale moja túžba po deťoch pomaly naberala na obrátkach...keď som dojatím plakala pri každom zábere na porod, resp prvý kontakt spotenej zničenej matky so špinavým pokrčeným novorodencom v telke - a nechápem prečo, ale tých záberov v rámci seriálov, filmov, pomaly reklám, bolo vtedy na každom kroku - začala som si byť vedomá toho, že už asi čas dozrel a rozum uznal, že na tom bude aj niečo rozumné. Prišli Vianoce 2009 a hormóny, dávnoveké materské pudy a ktovie čo hlboké v žene sa nachádza, už prevzali plnú kontrolu a ja som zahlásila - už to nevydržím, už to odmietam v sebe potláčať - ideme sa snažiť. Manžel bol zo sily mojho odhodlania trochu vyľakaný, snažil sa mi naznačiť, že to nemusí hneď vyjsť, keď videl, že moj rozum to vzdal a niekam sa šiel schovať. A ono to vyzeralo, že to nevyšlo. Aj keď som si vravela, že by bol zázrak, aby to vyšlo na prvýkrát. (ja som bola počatá po 3 rokoch snaženia a potom už to nešlo a keďže som nepočula nič iné celé dospievanie až doteraz - ty si celá mama, predpokladala som problémy) Pár slzičiek a rozum sa vrátil. Dokonca mi zase začal našepkávať, že keby to nevyšlo, tá atestácia by sa ešte dala urobiť, už len 1,5-2roky. Rozum prišiel, ale MS nie. Za to sa s istým oneskorením objavili zrazu 2 čiarky. A bolo to tu. Stalo sa to skutočnosťou a po pár hodinách až dňoch zmiešaných zmätených pocitov ma naplnila radosť. že sa fakt stal zázrak..že teda fakt budem mamou.. že v sebe nosím život.. že začína nový príbeh.

Tak mi držte palce, aby som bola dobrou mamou, aspoň z časti tak dobrou, ako bola tá moja.

zu





Přidat komentář


Bezpečnostní kód
Obnovit

Zpět nahoru
Poslední diskuze
    Poslední příspěvky
      Poslední komentáře
        © 2009 - 2013 Baby-Cafe.cz, všechna práva vyhrazena.

        Partnerské odkazy