ADV TOP
ADV LEFT

Keď som v apríli napísala tehu článok do sekcie "Deníčky", myslela som si, ako budem pekne prispievať, popisovať, oslovňovať, čo prežívame s bruškom, čo nami hýbe :). Teraz mám pár dní do porodu a nič. Priznám sa úprimne, že mi je to trochu "blbé", že som nič nesplodila, ale buď mi moje prežívanie prišlo príliš "obyčajné", nezaujímavé na zverejnenie, alebo naopak príliš osobné. Aj som si vyčítala, že som to nehodila napr do "Občasníkov", aby som nemala ten pocit akejsi "morálnej zodpovednosti" v denníčku pokračovať. Uff, toľko moja spoveď, snáď mi je odpustené :)).

Každopádne, niečo som predsa len napísala. Pred dvomi mesiacmi, ale vtedy som to nejako nebola schopná zverejniť. Včera som sa k tomu náhodou opäť dostala, prečítala a rozhodla sa to sem dať. Ani neviem, čo mi na tom prišlo také nezverejniteľné, možno osobnejšie. Ale teraz je to už skoro neaktuálne. Do porodu pár dní a ja sa spätne možem usmievať nad tým, ako som chcela tento čas vyplniť a že som si to skutočne celkom užila. A možno do porodu stihnem popísať, ako to očakávanie vrie v takej prvorodičke :). (nič nové pod slnkom :) )

Vzácny čas

A som doma, nadobro. Prvý riadny pracovný deň, kedy v práci nie som a už mám pred sebou len dovolenku, materskú dovolenku, porod, rodičovskú... A na neznámo ako dlhý čas už do práce nepojdem, budem doma. Za dva mesiace a dva dni mám termín porodu. Jedinečné dva mesiace. Už nikdy nebudem takto doma sama (keď všetko dobre dopadne a budeme traja :) ), také dvojmesačné skutočné prázdniny. Pri ďalšej materskej už budem mať doma prvého prcka. Dostala som tento čas... možno raz na dochodku, ak sa dožijem, príde niečo podobné, ale to je tak ďaleko...
Dostala som tento čas. A čo s ním? :)
Čím ho naplniť?
Oddýchnuť si.
Hm, skor psychicky než fyzicky. Už to nejde len tak sa vyvaľovať. Bruško už nedovolí čokoľvek, nie každá noc je odpočinkom. A aj to psychicky je otázkou, ale určite si svojím sposobom chcem oddýchnuť. Od práce, od chorých pacientov, od smrti. Využiť spánok, keď pojde. Uvolniť v sebe tlaky a pnutia. A keď to pojde, určite sa aj len tak válať. Veď kedy to zase bude takto možné?
Pripraviť sa.
Veru, za dva mesiace mi končí jedna životná etapa a (snáď) začne nová. Úplne nová. Život už nebude ako predtým. Bude nový, krásny, náročný. Stanem sa matkou. Ale už som stihla zistiť, že to nie je niečo, čo nastane šmahom prútika, v jednom momente. Ani počatím, ani tehotenstvom zo mňa matka nie je. Je to proces. A viem, že sa ňou úplne nestanem ani porodom. Aj keď formálne áno, a i neformálne budem k tomu bližšie. Ale budem sa tomu učiť a dozrievať aj neskor. A tento čas možem využiť, aby som sa pripravila. Zvonku i zvnútra.
Nachystať.
To je tá príprava zvonku. Na pohľad jasnejšia, jednoduchšia. A že toho nie je málo. A že je to krásne :). Postieľka, kočár, prebaľovací pult, vanička, oblečenie, hračky, plienky, drogéria... Pozisťovať čo a ako, vybrať, objednať, kúpiť, umiestniť, upratať, vyprať, požehliť, načančať... Tešiť sa.
Dozrieť.
Ako prvé myslím kupodivu aj fyzicky. Musíme dozrieť obaja. Malý sa pripavuje na život vonku, život bezo mňa, na samostanosť, zo začiatku síce ešte relatívnu, ale predsa len je to skok. A aj moje telo sa musí pripraviť na porod. A modlím sa, aby nebolo nič skor, ako má, aby bolo všetko tak, ako má byť. Príroda (Boh) vie, prečo predchádza narodeniu 9 mesiacov. Že to nie je hneď. A nielen telo sa pripravuje. Najprv treba v srdci urobiť miesto. Pre niekoho dalšieho, nového. Ale to ide dáko samo :). Pripraviť sa na porod. A nielen ako chcem rodiť a ako nechcem rodiť. Ale i vnútri. Porod je vraj "o hlave" a veľmi ma zaujalo, keď som sa raz dočítala, že čokolvek nevyriešené vnútri može porod zablokovať alebo skomplikovať. Treba si urobiť poriadok. Vymiesť všetky tmavé kúty, vyhodiť, čo je naviac, uvolniť, čo je zviazané, prijať, čo tam patrí, i keď je tažké, zmieriť sa s minulosťou, prijať prítomnosť. Zharmonizovať sa. Počúvať. Utíšiť. Oslobodiť. A otvoriť sa.
Byť darom.
Možno trochu morbidne, ale nie nereálne, mi to pripomenulo prípravu na smrť. Nie je to tak dávno, čo ženy pri porodoch zomierali. A to riziko je tu vždy. Nie, nebojím sa. Ale niečo na tom je. Staré mnížske tradície učia pripravovať sa pravidelne na svoju smrť. Prijať ju ako realitu svojho života, o ktorej nevieme, kedy a ako. Ale už viem, že s pohľadom na realitu smrti človek tak nejak lepšie žije, uvedomelejšie, plnšie, ľahšie vyberá, čo je doležitejšie, je vďačný. Prečo nevyužiť tento čas i v tomto duchu. I prenesenom. Končí "slobodný" život. Začína nový. (nie neslobodný :)) A netuším, čo všetko mi prinesie. (Mám mlhavé, určite hodne naivné predstavy.) Niekedy sa hovorievalo - "darovala život dvom synom"..."dala život 5 dieťom" a pod. A to je ono. Nechcem dopadnúť ako prekvapená, zaskočená matka (napr jedna moja známa), ktorá sa netají tým, že sa z nej stala skeptička, že materstvo nie je prechádzka ružovým sadom. Že vám decko vezme čas, mladosť, postavu, spánok, sily, koníčky, niekedy až zdravie, nervy... Uvrešťaný uzlíček totálne závislý, ktorý vás nenechá žiť, a všetko vám vezme. Určite prídu aj také dni, keď to inak ani nebudem vidieť. Ale rada by som si to všetko nenechala dieťaťom vziať. Chcela by som to dobrovolne a vedome darovať. Darovať dieťaťu život, i ten svoj. A snáď sa mi odmení tým, že mi ho naplní a daruje spať v inom a krásnom šate. I keď občas v nepohodlnej forme.
kdo stratí svoj život...nájde ho...
(Samozrejme, na vysvetlenie, aby nedošlo k dákemu nedorozumeniu. Viem, že "byť matkou" nie je moja jediná identita. Že moju osobnosť mi dieťa nevezme. Že s ním nesplyniem, že možem "žiť" aj ako matka detí, že kopec vecí mi ostane a je možné robiť i s rodinou alebo pri rodine. Že materstvo je v podstate úloha, ako pripraviť malého človeka na život bezo mňa, vo velkom zlom svete :).)

Až sa "naplnia naše dni" a porodím, zistím, že všetko je inak :) ale budem vďačná, že som tento čas mohla prežiť.





Přidat komentář


Bezpečnostní kód
Obnovit

Zpět nahoru
Poslední diskuze
    Poslední příspěvky
      Poslední komentáře
        © 2009 - 2013 Baby-Cafe.cz, všechna práva vyhrazena.

        Partnerské odkazy